Namiesto kvalitného spravodajstva retrománia, namiesto novej pôvodnej tvorby patetické zastarané inscenácie, namiesto investigatívnych dokumentov spomienky na staré zlaté časy.
Je to lacné, stačí siahnuť do archívu a vysielať. Vydávať vysielanie tretieho programového kanálu verejnoprávnej RTVS sa rozvoj televízneho vysielania sa rovná tvrdeniu, že závery zjazdu Komunistickej strany Československa sú stále platné. Nakoniec fakt, že otváracím večerným programom prvého dňa vysielania Trojky majú byť Straty a nálezy (1974), seriál z pera komunistického politického funkcionára Jána Soloviča, je len priznávaním sa k dobe normalizácie ako vrcholu tvorby štátnej televízie..
Televízna Trojka sľubuje reprízovanie filmov a inscenácií, ktoré vydáva za to najlepšie, čo na Slovensku v televíznej tvorbe vzniklo. Archív je nepochybne bohatý, „legendárne televízne pondelky“ nám pekne pripomenú, ako sa divadlo postupne zmierovalo s novým médiom a ako sa pátos z javiska premieňal na civilnejšiu televíziu. Tešiť sa môžeme, podľa dostupného programu, na návraty socialistického popu vo chvíľach pre pesničku, relácie ikonických postáv obdobia socialistickej a tesne postsocialistickej kultúry ako boli Dočolomanský, Króner či Zvarík, Stašák či Filan i na návrat televíznych hlásateliek. Dojímavé.
Televízia sa netají, že cieli na seniorov, ktorých podľa výberu programu považuje za mentálne slabomyseľnejších a túžiacich po návrate bezpečia totalitnej estetiky a morálnej bezproblémovosti socialistickej tvorby.
Toto televízne bahnenie sa v obludáriu minulosti by vôbec neprekážalo, keby RTVS naplnilo podmienky verejnoprávnej služby. Nehovorím o nepodarenom projekte športového kanála, ktorý chvíľu už vysielal a teraz sa ho RTVS snaží naštartovať na Olympiádu v Tokiu v lete 2020. Ale o tom, že RTVS nemá kvalitný spravodajský kanál, kde by sa vysielalo okrem objektívneho spravodajstva (nepredstaviteľné v RTVS?) aj kvalitná televízna investigatívna žurnalistika, analýzy, rozhovory. A nemá ani kvalitné vysielanie na svojich dvoch terajších programových okruhoch, kde sledovanosť naháňajú len športové prenosy.
Takže, ako hovoril súdruh Lenin, krok vpred a dva kroky vzad. Môžeme sa tešiť na najlepšie z konzerv televízneho archívu, veď minulosť je bezpečný prístav. Zatvorme sa radšej doma, čo keď vonku zúri iný svet, ktorému radšej nechceme rozumieť.
Nostalgia za minulosťou je nostalgiou za poriadkom totality.