Som Slovák, gdo je vyacej?

Autor: Martin Kasarda | 23.1.2020 o 8:30 | Karma článku: 11,59 | Prečítané:  3631x

Som hrdý príslušník národa. Čo to dnes znamená? Ako to, že sa po storočiach okatých nacionalistických rozbrojov a vojen ešte stále utiekame ku konceptu národa? 23. január je Medzinárodný deň patriotizmu. 

Bývam na Žitnom ostrove, ale som rodený Košičan. Moja mama aj moja stará mama sa narodili v iných štátoch. Moja stará mama v Rakúsko-Uhorsku. Moja mama v Maďarsku. Ja zasa v Československu. Všetci traja pritom v tom istom, dnes slovenskom, meste.

Na Žitný ostrov som sa dostal náhodou, ale som tu spokojný. Vyhovuje mi počasím, vzdialenosťou na pracovisko v hlavnom meste (kde som býval 25 rokov), kuchyňou, ktorú, neviem prečo, podceňujeme, hoci práve stredoeurópska patrí k tým najpestrejším a najlepším na svete.

Tu som doma. Na „národnostne“ zmiešanom území.

Ak by sme sa pozreli na seba cez optiku biologickej podstaty, naša DNA je základnou štruktúrou identická s DNA Poliakov i Maďarov, Španielov i Turkov, Afričanov, Číňanov aj Papuáncov. Dokonca naša DNA sa od tej neandertálskej líši len pol percentom a od šimpanzej len asi jeden a pol percentom.

Národ nie je biologická identita, ale identita spoločenská a kultúrna. Nelíšime sa telom, ale dušou.

Štátnosť je jasne definovaná územím a jeho hranicami (to sa dá meniť), spoločenstvom s jazykom (aj keď tých slovenčín od Sobraniec po Holíč je dosť...), zvykmi, kultúrnou identitou a symbolmi ako je vlajka, hymna, štátny znak.

Na čo je vlastne hrdý patriot?

Som Slovák, gdo je vyacej? Vlastenectvo a národnú hrdosť si u nás privlastňujú ako politické heslo ľudia, ktorí neovládajú ani pravidlá slovenského pravopisu. Zvláštne, ani len rodnú reč si nevážia, ale zato sa budú hrdo biť v prsia.

Agresivita je prejavom pocitu menejcennosti. Stupídne hajlovanie a prekrúcanie minulosti je výsledkom straty ľudskej dôstojnosti. Aj keď príčin by sme našli mnoho: ekonomické malomocenstvo, zdravotnú nestarostlivosť, školskú nemohúcnosť. A strach, obavy z veľkého sveta.

Prázdny agresívny nacionalizmus a obdiv k mocným, ochranárskym vodcom a domobrane je prejavom strachu zo zmien a nového dynamického sveta, ktorému sa občas ťažko rozumie.

Ale, spýtajte sa slovenských brancov, koľko nositeľov Nobelovej ceny má Slovensko. Koľko našich filmov získalo Oscara. Alebo kto je Michal Bosák z dediny Okrúhle na Šariši a kto je Ján Vilček. Spýtajte sa ich, odkiaľ pochádza Andy Warhol, čo robili Dorota Pospíšilová či Ester Martinčeková Šimerová. Alebo kto bola Panna Cinka, či čo spravil Ľudovít Winter.

Byť príslušník akéhokoľvek spoločenstva neznamená, že tých ostatných nenávidím, povyšujem sa nad nich. Nič nikoho neoprávňuje cítiť sa nadradeným a vyvoleným.

Byť vlastencom, národovcom a patriotom znamená v prvom rade cítiť sa občanom istého spoločenstva. Byť hrdý na svojich rodákov, hľadať to, čím sa môžem pochváliť. Aj uznať, čo moji predkovia urobili zlé – hoci aj v mene idey národa – a mali sme tu toho dosť. Nejedna rodina má vo svojej minulosti aj partizánov aj gardistov...

Som občan tohto sveta, som Európan, súčasť kultúrnej strednej Európy, som Slovák, obyvateľ Žitného ostrova, som doma tam, kde mám rodinu, priateľov. 

23. január je deň patriotizmu. Čo vlastne znamená byť dnes patriotom? Na koho ste hrdí?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Šabatu

Keď v Česku umierajú mŕtvi (píše Petr Šabata)

Popis jedného smutného slovensko-českého koronavírusového zápasu.


Už ste čítali?